Platón - Simoposion

Azda najzvláštnejší spomedzi gréckych filozofov ; Sókrates, sa narodil roku 470 pred n. l. v rodine pôrodnej baby a sochára. Jeho „ zvláštnosť “ sa nezakladala na tajomnej nepreniknuteľnosti, ( kvôli ktorej Gréci nazývali Hérakleita „temným“), ani na výstrednosti Diogenéza zo sudu, a jeho učenie ani nie je celkom zrejmé. Sókratova zvláštnosť je iná – skrze neho vstúpilo do dejín ľudstva čosi, z čoho sa postupne stávala stále dôležitejšia kultúrna sila ; sama v sebe neotrasiteľne založená, autonómna osobnosť. Nie nadarmo ho filozofi svojim zameraním tak odlišný ako Euchen a Marx nazývali „ zosobnením filozofie “
Rímsky rečník Cicero o ňom napísal ; „ …stiahol filozofiu dolu na Zem, dovolil jej usídliť sa v mestách, zaviedol ju do domov a donútil ľudí zamýšľať sa nad životom a zvykmi, nad dobrom a zlom “( Tusc. 5,10 )
Sókrates sa vyučil povolaniu svojho otca a prebýval v rodných Aténach, z ktorých sa vzďaľoval len vtedy, keď sa účastnil vojnových ťažení. Remeslo však čoskoro opustil a podobne zanedbával svoju rodinu ( mal ženu a troch synov ), aby sa mohol plne venovať novému spôsobu života, ku ktorému sa cítil byť povolaný svojím „daimoniom “ ( ktoré nevystihujú ani pojmy ako ; múza, tvorivá idea, anjel strážny, či svedomie, aj keď má prvky každého z nich ). Prosto, až biedne odetý obchádzal ulice a námestia Atén, niekedy nasledovaný zástupom poslucháčov, zastavoval chodcov, alebo navštevoval rôznych občanov a dával sa s nimi do rozhovoru. Svoju úlohu často porovnával s umením pôrodnej baby ( túto metaforu s obľubou používal aj napr. Nietzche ). Vychádzajúc z pozície neznalého, ale zvedavého, kladením úžasne logicky prepojených otázok obvykle stočil rozhovor k obecným filozofickým otázkam, relevantným dodnes. Sókratov mladší súčasník Alkibiades prirovnáva celého Sókrata k drevenej schránke v podobe mýtickej potvory so soškou božstva vo vnútri ; “ Vždyť kdyby tak někdo chtěl poslouchat Sókratovy řeči, zdály by sa mu zprvu velmi směšné; takovými slovy i větami jsou navenek zahaleny, jako nějakou kůží bujného satyra. Mluví totiž o mezcích, o nějakých kovářích, ševcích a koželuzích a zdá se, že jeho řeči jsou pořád stejné.., takže každý nezkušený a neznalý člověk by se těm řečem vysmál.Avšak kdo se dostane dovnitř, nalezne, že oni jediné z řečí mají ve svém nitru rozumný obsah...že v sobě mají nejvíce božského..jejich cílem, že je většina, ba spíše všechno to, k čemu má hleděti člověk který chce být krásný a dobrý.“( 261 d )(1)