Rozprávky a výchova, alebo ako môžu rozprávky pomôcť vychovať deti tak, aby žili štastne až do smrti

Rozprávka je najvyzretejší druh ľudovej prózy. (okrem ľudových piesní, bájok, povestí, básní ...), prostredníctvom ktorej si ľudia odovzdávali svoje skúsenosti, zážitky, poznanie, radosť, lásku... Rozprávka sa dodnes považuje za prejav národnej kultúry
V období obrodenia - vzniku slovenského národa, za života Ľudovíta Štúra si dal Pavol Dobšinský tú úžasnú námahu, že slovenskú ľudovú múdrosť zozbieral do zväzkov..
Úroveň vedomia slovenského národa nebola tak upätá na hmotu ako dnes. Keď vznikali rozprávky, ľudia žili v súlade s prírodnými bytosťami, prírodnými cyklami, planetárnymi vplyvmi, anjelmi. Vnímali ich ako prirodzenú súčasť svojho života. Veľkým a rýchlym nástupom vedecko-technickej revolúcie sa vedomie nie len slovenského národa odpútavalo od prírody a upútavalo sa čoraz viac na hmotu. A odvtedy platí materialistický názor, že nič, čo nemôžeme chytiť, ovoňať, zjesť alebo uvidieť neexistuje.
Rozprávka je ale aj návod na život. Ak chceme pochopiť realitu, musíme pochopiť najskôr rozprávku a nie naopak !
Rozprávku sme dostali ako dar od anjelskych bytostí - ako pomocnú ruku pri výchove našich detí. Rozprávka je odrazom a obrazom duchovného sveta morálnych hodnôt a cností. Zobrazuje duchovné zákony v čistej, pravdivej podobe. Rozprávka zobrazuje skutočnosť vyššieho rádu - pravdu.
Má svoje zákonitosti, vzniká v nej príbeh, ktorý sa vyvíja, končí vždy víťazstvom dobra, dobrého a cnostného hrdinu, dievčiny.
V rozprávke je všetko živé, dodáva nám čistú energiu poznania. Sú v nej praobrazy rýdzich cností - pravzory, na ktoré sa má človek vyvinúť. Orgánmi a údmi duchovného tela človeka sú práve cnosti, duchovné kvality, večné mravné hodnoty.
Rozprávka má nadčasovú kvalitu, je v nej ukrytá hlboká múdrosť, lebo duchovné zákony sú vždy rovnaké, nemenné, platia včera, dnes aj zajtra. Len my ľudia sa meníme. Obsah je rovnaký, len forma sa mení.