Ladislav Mňačko: Oneskorené reportáže

Autor prichádza na cintorín v BA. Opisuje cintorín, hrobky, návštevníkov, TICHO. Zrak sa mu zastaví na neopracovanom kameni s menom neznámej ženy, ktorá skonala vo veku 40 rokov. Pripomína mu to príbeh inej ženy.
Počas nemeckej okupácie sa v končiaroch Veľkej Fatry ukrývala ona, vojenská zdra-votná sestra s veliteľom družiny. Trojčlenná družina ich opustila. Išli po pomoc, no neplá-novali sa vrátiť. Veliteľ družiny ktorý mal omrznuté nohy sa už dlhšie nevedel hýbať. Ona sa však oňho postarala. Nikto nevie ako, ale zohnala všetko na prežitie; chlieb, soľ, drevo, čačinu,.. pritom všade okolo bol sneh a Nemci. Raz, po dlhých mesiacoch, sa z výpravy vrátila na saniach a dvoma vojakmi s červenými hviezdami na uniformách. On začal chodiť a pracovať v úrade a ona ako zdravotná sestra. On jej dal lásku a ona jemu. Narodili sa im deti. Žili skromne, verný komunistickej strane a socialistickým ideálom. Nedal sa podplatiť, skorumpovať, bol tvrdý. A to začalo niekomu prekážať. Zavreli ho v 1952. Ona si myslela, že to je omyl. Potom prišli prehľadať byt, 3 krát. Jeden z nich sa volal Fero, člen družiny, ktorá ich kedysi opustila. Boli školený byť tvrdý, fanatický, nekompromisný, darmo ich prosila. Presťahovali ju do Tužinej, byt zobrali, no nepobudla dlho a vrátila sa za sestrou do Bratislavy. Muža ísť pozrieť nemohla, vraj až po vyriešení prípadu. Nahovárali jej nech podpíše rozvod, vraj to je len formalita. Povolili jej návštevu, ale nech mu dohovorí, lebo zapieraním si len škodí. Bála sa, že sa zmenil. Stála pred mrežami, otvorili sa dvere, uvidel ju: „Odveďte ma!“. Nevedela čo sa stalo. Bál sa o ňu. Deti sa hrali na ulici, upchala v kuchyni všetky škáry, zamkla sa. Plyn. Pár mesiacov nato ho prepustili. Stala sa chyba, podpíšte mlčanie, čo ste videli a počuli a máte voľno. Išiel za deťmi. Po nej mu ostal iba kameň.