Marína - Andrej Sládkovič

Andrej Braxatoris sa narodil 30. marca 1820 v Krupine ako ôsme zo štrnástich detí otca Andreja Braxatorisa , rektora evanjelickej a meštianskej školy, a matky Terézie rod. Bartolomejovej. Od roku 1826 začal navštevovať školu v rodnej Krupine, kde ho učili : Š. Kaunitz, Š. Gašparík ako aj jeho vlastný otec. Jeho štúdia pokračovali v Peretvonyi (Maď.), v piaristickom gymnáziu v Krupine, v evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Tu sa v Sládkovičovi po prvý krát prebudilo aj jeho slovenské cítenie, keď sa v Spolku učencú řeči a literatury československé dostáva do styku s klasikou a s dielami J. Kollára , P. J. Šafárika i J. Holého. Tu musel štúdia i dvakrát prerušiť, aby si zaobstaral prostriedky na ďaľšie štúdium. A práve preto odišiel do Ladzian a tu si zarábal ako pomocný učiteľ. Jeho ďaľšie štúdia pokračovali na bratislavskom lýceu. Pobyt v Bratislave priaznivo vplýval na formovanie Sládkovičovej básnickej osobnosti. Obdivoval Ľ. Štúra, ktoré mali veľký vplyv nie len na neho ale na formovanie celej štúrovskej generácie. Sládkovič sa tu zoznámil aj s Heglovou filozofiou, v ktorej si uvedomil význam ľudovej slovesnosti pre básnickú tvorbu. Svoje poznatky ďalej rozvíjal na univerzite v Halle, kde sa dostáva do styku s romantickou literatúrou - hlavne poéziou Schillera a Goeteho. V Halle však poznal i celé dielo Puškina. Toto štúdium ale nemal ľahké, pretože v stálej chudobe - doslova „o chlebe a soli“. Počas všetkých štúdii, aby si trochu zarobil, dával aj súkromné hodiny vo viacerých meštiackych domoch, medziiným i do rodiny Pavla Pišla. A práve tu sa stretáva so svojou milovanou „Marínou“ alebo Máriou Pišlovou, do ktorej sa bezhlavo zamiloval. Sládkovič však patril medzi štúrovcov, a tak zohrávala nemalú úlohu v jeho živote aj láska k vlasti. Takže sa nevedel rozhodnúť medzi Máriou a oddanosťou k vlasti. A tak jeho vnútorné nezhody vyriešili dve správy. Tou prvou bol list, ktorý na jar v roku 1844 mu napísala Mária Pišlová. Oznamovala mu v ňom, že ju núti matka vydať sa za bohatého obchodníka - pernikára Geržu. Na Sládkoviča zapôsobil tento list tragicky. Snažil sa s ním však vyrovnať a tak jej v liste odpovedal, že ak s jej pytačom šťastnou byť môže, tak on jej stáť v ceste nebude a je ochotný odstúpiť, jestli ale to presvedčenie má, že ju len jeho ruka oblažiť môže, tak i on chce verným ostávať, musí však byť odhodlaná spolu s ním znášať všetky možné neresti a utrpenia, akým svojmu národu verne odhodlaný mladík ide v ústrety.