Pavol Országh Hviezdoslav: Ežo Vlkolinský

Po smrti Beňa Vlkolinského sa paňou majetku stala jeho žena Estera a ich jediný syn Ežo. Jednej májovej noci šiel Ežo s mládencami stavať máje. Ežo postavil vyzdobenú jedličku pred dom Žofky Bockovie. Lenže Estera sa to dozvedela, zakázala mu oženiť sa so Žofkou a pohrozila mu vydedením („Tú ledačinu nikdy nevezmeš, kým žijem! A keď budem umierať, i v závete ti prísne zakážem - vieš, Ežo? Nikdy! ...To si pamätaj!), pretože ona mu už nevestu vybrala - svoje krstňa Marku Tomašovie, samozrejme, zemianku.
Ežo sa však nepoddal. Preto Estera vyhlásila, že celé gazdovstvo je jej a že jemu otec nič nenechal. Povedala mu, že už viac nie je jej synom a vyhnala ho z domu. Ežo našiel útočisko u svojho strýka Eliáša Vlkolinského, Beňovho staršieho brata, ktorý mal veľké gazdovstvo, ale nemal dediča. Bol to tiež zarytý zeman, ktorý ho prijal iba z vypočítavosti. Na svojho brata Beňa mal celý život ťažké srdce (Beňo študoval, zatiaľ čo on musel už od detstva drieť na gazdovstve). Nenávisť sa preniesla aj na Beňovu ženu Esteru. No Eža víta s otvorenou náručou. Vidí v ňom dediča, ale zároveň aj lacnú pracovnú silu. Ežo sa rýchlo zabýval a drel na strýkovom gazdovstve. vždy si však našiel čas navštíviť Žofku. Paholci na Esterinom dvore chodili k Ežovi po inštrukcie, ako viesť hospodárstvo, kým im to Estera nezatrhla.