Atmosféry a ruchy v audio vizuálnej tvorbe

V tejto záverečnej diplomovej práci sa chcem zaoberať problematikou atmosférovej a ruchovej roviny pri výrobe audio-vizuálnych diel, výrobou ruchov, nahrávania atmosfér, ich postavenie oproti ostatným zvukovým rovinám a ich postavenie voči

obrazu a samozrejme ich samotným využitím v jednotlivých žánroch. Keďže dostupnej literatúry s touto témou je veľmi málo, pokúsim sa uplatniť svoje vedomsti získané dlhoročnou praxou v Slovenskej televízii a štúdiom na VŠMU.

Názov audiovizuálne dielo vyjadruje spojenie obrazových a zvukových vyjadrovacích prostriedkov do jedného celku. Vzájomný pomer a spôsob použitia jednotlivých výrazových prostriedkov, či zvukových alebo obrazových, určuje výsledný efekt daného diela.

Psychologické výskumy zistili, že človek väčšie množstvo informácií získava pomocou zraku, niekoľkonásobne menšie množstvo sluchom a zanedbateľný podiel pripadá na ostatné zmysly.

To však neznamená, že obraz v audiovizuálnom diele by mal byť nadradený zvuku, ale každé dielo bude obsahovať toľko informácií toho ktorého druhu, koľko doň tvorcovia vložia.

Film je syntetické audiovizuálne umenie, ktoré najlepšie navádza ilúziu reálnej skutočnosti. Divák prežíva alebo sa vcíti do podmaňujúcej ilúzie iba vtedy, ak jednotlivé výrazové prostriedky syntetického filmového diela smerujú k spoločnému cieľu, k výstižnému vyjadreniu základnej myšlienky diela.

Vnímacia kapacita človeka je obmedzená, to znamená, že nestačí rovnako intenzívne vnímať viac podnetov naraz, hlavne ak sú rovnakého druhu (napr. vnímanie sluchom). Keď sa máme plne sústrediť na obraz, nesmieme byť príliš rozptylovaný zvukom a naopak.

Dôležité je nájsť správny pomer medzi jednotlivými vyjadrovacímimi zložkami audiovizuálneho diela, tak aby čo najlepšie sprostredkovalo danú informáciu divákovi, podľa zámeru tvorcov.

Citlivý tvorca pracuje s výrazovými prostriedkami citlivo a dokáže vopred, podľa potreby odhadnúť ich obsah i vhodnú mieru priemernej nasýtenosti.