Sociálna starostlivosť o zomierajúcich a ich rodiny

”Hľa, človek sa narodil. Radujme sa.” Narodenie dieťaťa je radostná vec. Málokto si v tej chvíli uvedomuje, že to dieťa, rovnako ako my ostatní, je predurčené k smrti. V tých chvíľach si dieťa možno ani neuvedomuje samého seba, nechápe prítomnosť toľkých ľudí, ktorí sa mu venujú bez oddychu, s radosťou a láskou. Pomaly vyrastá, vystupuje po schodíkoch vedenia smerom hore. Vidí mŕtveho vtáčika na ceste a nechápe, prečo nelieta. Nik sa pri ňom nezastaví, nik ho nepoľutuje, nevráti ho do hniezda. Vysvetlenia sa mu nedostane. Zomrie človek, ktorého malo dieťa rado. ”Mama, kam odišla starká? A prečo sa nerozlúčila?” Odišla a už sa nikdy nevráti. Časom zistí, že tento údel je súdený každému z nás. Zostarne, ochorie. Ťažko sa dýcha a tu i tam pobolieva. Lekár vysloví diagnózu. Zrazu sa mu pred očami objaví mŕtvy vtáčik, ktorý bezvládne leží na ceste. Dostane strach, že i on raz bude ako ten vtáčik