Reflexia prečítanej literatúry

Neoddeliteľnou súčasťou ľudského života je práca. Práca vnáša do každodennej rutiny určitý poriadok a systém a je základným zdrojom príjmov a obživy. Každý racionálne konajúci človek sa snaží nájsť si prácu, v ktorej by najviac mohol realizovať svoje vedomosti a zručnosti. Pretože človek je tvor spoločenský, vyžaduje si neustály kontakt s ľuďmi. Človek keď pracuje, prichádza do kontaktu s najrôznejšími povahami ľudí a pri kontakte s nimi teda formuje sám seba, svoje vlastné Ja. V minulosti sa však práca pokladala za niečo nedôstojné a bola výlučne vecou nižších vrstiev. Taktiež sa spolu s rodinou považovala za 2 veľké hodnoty. Ulrich Bech vo svojom diele Riziková společnost (2004, s. 223) však tvrdí:
„ Rovnako ako rodina, stratilo na druhej strane i povolanie svoje niekdajšie istoty a ochranné funkcie.“ Zároveň môžeme povedať, že práca plní akúsi identifikačnú funkciu, na základe ktorej staviame ľudí na úroveň povolania, ktoré majú. V súčasnosti hovoríme o restratifikácii v profesnej a kvalifikačnej štruktúre. Niektoré povolania nadobúdajú na význame, iné ho naopak strácajú. Podobne aj úzko zameraná špecializácia stráca na význame. Úspešné spoločnosti vyžadujú odborníkov so širokým prehľadom a preto sú ľudia nútení sa neustále vzdelávať. Práca prešla vývojom od štandardizovanej plnej formy zamestnania až k systému flexibilného a pluralizovaného neúplného zamestnania. Nasadenie mikroelektroniky a nových organizačných foriem spôsobuje redukciu personálu. Charakteristická je flexibilnosť formy práce, pracovnej doby, miesta výkonu práce.... Namiesto toho, že sa pracuje v budovách, stále viac je počuť o neviditeľnej organizácii práce. Ulrich Bech však konštatuje: „ Ak tieto dôsledky deštandardizácie v oblasti pracovnej doby a pracovného priestoru zhrnieme, môžeme povedať, že prebieha prechod od jednotného k rizikovému systému flexibilného neúplného zamestnania, ktorý už možno nebude poznať problém nezamestnanosti (v zmysle nedostatku práce). Nezamestnanosť je v tomto systéme integrovaná do systému zamestnania, avšak výmenou za generalizáciu neistôt spojených so zamestnaním. Doteraz platný proces „príprava – práca – odpočinok“ už viac neplatí. Môže sa stať, že aj 30 roční ľudia si užívajú svoje zarobené peniaze a na druhej strane 60 roční navštevujú univerzity a rôzne kurzy. Súčasnú spoločnosť teda charakterizujeme ako Age-irrelevant society, teda spoločnosť kde vek nerozhoduje.