Sociálna filozofia

Spoločenské východiská výchovy-je o spoločenskej determinácii výchovy a vzdelávania Spoločnosť – je označením od malých skupín až po celé ľudstvo, je to označenie pre sociálne útvary bez rozdielov kvality, formy a štruktúry. V najširšom zmysle slova je spoločnosť označením pre každý súbor jedincov, v ktorom existujú stabilné vzťahy a vzájomné služby. V užšom zmysle slova (typické pre sociológiu) je spoločnosť označením pre súbor ľudských bytostí, v ktorých vzťahy sú riadené inštitúciami, zaistené sankciami a každý člen spoločnosti pociťuje alebo mu dávajú pociťovať váhu kolektívneho momentu. Výchova – je riadené, zámerné, cieľavedomé, plánovité a komplexné pôsobenie na človeka plniť isté životné ideály, osvojiť si isté hodnoty. Výchova je špecifický ľudský a spoločenský proces. Výchova vznikla z praktických potrieb v priebehu historického vývinu ľudskej spoločnosti. Vzťah výchovy a spoločnosti - prostredníctvom výchovy sa zabezpečuje generačný transfer zovšeobecnenej ľudskej skúsenosti a tiež kontinuita vývoja spoločnosti. Medzi výchovou a spoločnosťou je vzťah spätnej väzby – interačný vzťah. Úroveň rozvoja spoločnosti ovplyvňuje ciele, obsah a zameranie výchovy. Ide o tzv. spoločenskú determináciu výchovy. Úroveň výchovy a vzdelávania ovplyvňuje ďalší vývoj spoločnosti a je tiež kritériom úrovne rozvoja, tej ktorej krajiny. Výchova a vzdelávanie patria k významným faktorom rozvoja spoločnosti a preto investície do vzdelávania sú považované za najefektívnejšie. Výchova ako druh spoločenskej činnosti plní viacero společenských funkcií. Spoločenské funkcie: 1.transformačná (kontinuálna) – je chápaná zo spoločensko-historického hľadiska. Výchova zabezpečovaním generačného transferu zovšeobecnenej ľudskej skúsenosti zabezpečuje kontinuitu vývoja společnosti 2.sociogenetická (integračná, politická) – chápe sa vo vzťahu k aktuálnej spoločnosti, výchova zabezpečuje integráciu človeka do spoločnosti, je činiteľom spoločenskej stabilizácie, ale aj spoločenskej zmeny. Výchova je vždy prostriedkom realizácie skupinových záujmov. 3.ontogenetická (socializačná) – chápe sa vo vzťahu k jedincovi. Výchova je ťažiskom jeho socializácie, kultivácie a začlenenia do spoločnosti. 4.ekonomicko-kvalifikačná – prípravou kvalifikovanej pracovnej sily sa umožňuje ďalší rozvoj hospodárstva.
5.personalizačná – zabezpečuje rozvoj človeka ako osobnosti, neopakovateľnej individuality, aby bol sebou samým.V tomto zmysle možno výchovu chápať ako zámerné a cieľavedomé rozvíjanie osobnosti človeka a jeho zospoločenšťovanie, ktoré prebieha v konkrétnom kultúrno-spoločenskom systéme. Spoločensko-kultúrny systém tvoria 4 zložky, ktoré musí výchovný proces rešpektovať.