Teória sociálnej práce

Náboženstvo je viera v existenciu mocností, ktoré predchádzajú existencii ľudského jednotlivca i ľudských skupín a ktoré pritom podstatne ovplyvňujú ľudský život a je možné s nimi komunikovať. Tzv. monoteistické náboženstvá uznávajú existenciu len jednej takej mocnosti.
Pôvodné náboženské predstavy ľudstva sa opierajú o predstavu priaznivých, resp. nepriaznivých všade prenikajúcich síl, ktoré je potrebné si náboženskými obradmi nakloniť. Oblasť posvätná a oblasť svetského života sa u tzv. prírodných národov takmer úplne prekrývajú.
Náboženské uvažovanie sa v týchto spoločnostiach premieta prakticky do všetkých ľudských činností. Náboženstvo prírodných národov nepozná historický čas, jeho vyznávači žijú v „bezčasí“. Prírodní ľudia sa snažili dokonale splynúť s rolou, ktorú im spoločnosť i príroda pridelili. Solidarita u týchto národov nepramenila z individuálneho súcitu jedného človeka s druhým, pramenila z príkazov posvätnej, ústne udržiavanej tradície, ktorá predstavovala záväzný kanón. Jednotlivec v tejto spoločnosti mal význam len ako súčasť skupiny (kmeňa) a pre záujmy skupiny mohol byť kedykoľvek to bolo potrebné obetovaný.
V predcivilizovaných spoločnostiach je hendikepovaný človek niekedy podporovaný z titulu svojej príslušnosti ku skupine (rodu, klanu), na strane druhej môže byť hendikepovaný obetovaný pre odvrátenie nebezpečenstva, ktoré hrozí komunite. Hendikepovaná osoba sa hodí na to, aby stelesňovala zlo a aby sa stala „obetným baránkom“, pretože je dopredu bohmi označená svojim hendikepom.