Výchova a vzdelávanie v otrokárskych despotciách - Grécko (600 - 338 pred Kr.)

Staroveké Grécko nebolo jednotným štátom. Mestá na pobreží mora a v údoliach hornatého vnútrozemia tvorili so svojím okolím mestské štáty (polis - obec, štát), ktoré mali osobitú správu.
V 7.-6. storočí pred naším letopočtom zanikli zvyšky rodového zriadenia a upevnilo sa otrokárske spoločenské zriadenie. Šľachta a ostatní slobodní občania tvorili len nepatrnú menšinu obyvateľstva, ktorú často viac než desaťnásobne prevyšovala početnejšia trieda otrokov, ktorí mali celkom bezprávne postavenie.
Otroka nepokladali za človeka, ale za vec, alebo, ako to vyjadril Aristoteles „za dušou opatrený (oduševnený) nástroj“ alebo za hovoriaci stroj. Práca státisícov bezohľadne vykorisťovaných otrokov bola základom, z ktorého vyrastalo všetko bohatstvo a kultúra otrokárskej spoločnosti.
Za najvýznamnejšie mestské štáty sa považujú Atény a Sparta.

Synovia slobodných občanov chodili do škôl, zatiaľ čo dievčatá sa od svojich matiek učili tkať a vykonávať domáce práce. Chlapci sa začínali od 6 alebo 7 rokov učiť čítať, písať, tancovať, venovali sa hudbe a atletike. Písali na voskové tabuľky rydlom zvaným stilus.

Staro helénsky svet (okolo r. 800 pred Kr.) má dvorný aristokratický spoločenský poriadok: popri vrstve šľachty, ktorá predstavuje spoločenstvo kultúry, existovala bezprávna masa ľudu. Ľudia boli vyzdvihovaní do božského ideálu a bohovia sa znázorňujú ako ľudia. Vedomá výchova sa realizovala len u šľachty, išlo pri nej o pestovanie tela a ducha na rozhodného, odvážneho a v spoločenskom styku obratného bojovníka.
...