Filozofia - prednášky

Prirodzené právo - obsahuje minimum morálky
Pozitívne právo - právo sa striktne oddeľuje do morálky
V pol. 19. stor. začína kulminovať pozitívne právo, a to pretrváva až do súčasnosti. Po 2. Svetovej vojne dochádza k renesancii prirodzeného práva.

Prirodzené právo = je nepísané právo, jeho normotvorcom je Boh alebo príroda. Jeho obsahom sú morálne hodnoty. Patrí sem právo na život, slobodu, súkromné vlastníctvo. Prirodzené právo je nadčasové, pretože v každej dobe a spoločnosti je snaha, aby morálka mala v spoločnosti svoje opodstatnenie. Prirodzení právnici nadväzujú na Ulpiniánovu tézu, že všetky živé tvory sú si od prírody rovné.

Pozitívne právo = je písaným právom (pozitívni právnici sa opierajú o to, čo je hmatateľné, čo reálne existuje), jeho normotvorcom je zákonodarca alebo parlament. Jeho obsahom sú právne normy a zákony, ktoré občan používa vo svojom každodennom živote. Je časovo obmedzené, pretože reaguje na potreby a záujmy občanov, ktoré sa však menia. Podľa toho, ako sa menia potreby a záujmy človeka a občana, tak sa menia právne normy a zákony. Obsolventné právne normy síce platia, ale občania ich nevyužívajú. Právni pozitivisti sa dištancujú od morálky, nezamýšľajú sa nad tým, či právna norma je morálna alebo amorálna. Pozitívny právnik je veľmi praktický a pragmatický. Pozitívni teoretici striktne oddeľujú právo od morálky, ale tiež striktné oddelenie Sein (bytie aké je - de lege lata) a Sollen (bytie aké by malo byť - de lege ferenda) ... Kant.