Terénny sociálny pracovník

Cieľová skupina - klienti

Vylúčená spoločnosť. Ľudia tu žijúci, väčšinou Rómovia, majú veľmi sťažený prístup k inštitucionálnej pomoci, štátnej i neštátnej. Jedná sa o rodiny s najnižším príjmom, závislé na dávkach zo štátneho systému, sociálnej podpory. Dospelí sú dlhodobo nezamestnaní. Sociálne vylúčené lokality sú väčšinou priestorovo vymedzené sústredením niekoľko desiatok rodín, t.j. 30-50 ľudí žijúcich napr. v jednom alebo dvoch veľkých bytov. Také sústredenie vzniká v posledných rokoch. Obvykle ide o miesta, kam obec vysťahovala nájomníkov, ktorí mali problémy s platením nájomného. Mesta sa tak zbavujú problémových nájomníkov, ale vytvárajú oveľa vážnejší, dlhodobý a neriešiteľný sociálny problém. Život v týchto lokalitách je pre samotných obyvateľov bezvýchodiskový. Ľudia žijúci v stave celkovej letargie, nie sú ochotní niečo urobiť, nejako si pomôcť. Volia krátkodobú životnú stratégiu, cielenú len na uspokojenie základných potrieb. Nerozumejú prostrediu okolo seba, cítia sa v ňom stratení. Žijú v pocitu ohrozenia a strachu zo zmien a nových vecí, s nedostatkom životného rozhľadu a kreativity. Boli zbavení spoločenských väzieb so všetkým pozitívnym čo tieto väzby znamenali, včetne nepísaných pravidiel sociálnej kontroly. V rámci takých subkultúr potom vzniká svet pravidiel a hodnôt, ktoré sú ďaleko o tých väčšinových. Deti, ktoré v týchto lokalitách vyrastajú, automaticky prijímajú uvedené modely jednania, a tak sa celá situácia medzigeneračne reprodukuje. Väčšina rómskych detí navštevuje zvláštnu školu. Na vyučovane sa pripravujú málo, alebo vôbec nie, voľný čas trávia na uliciach, niektoré ani do školy nechodia. K práci ich nemotivujú ani ich rodičia, ani žiadny podnet z komunity v ktorej žijú. Je im naopak nepriamo predávaná predstava, že ich miesto pre život je sociálne dno. Štátny systém sociálnej ochrany sa tu minia účinkom, pretože v ňom nie je priestor pre pochopenie individuálnej situácie klienta. Sociálna práca v podaní štátnych inštitúcii má totiž prevažne administratívnu povahu. Miestne samosprávy väčšinou žiadnu činnosť pre zlepšenie situácie v chudobných štvrtiach nevyvíjajú. Obecné inštitúcie pristupujú ku klientom viac menej represívne, predovšetkým uvaľujú sankcie za dlhy na nájomnom, byty sú bez energií, hrozí súdne vysťahovanie.