Byť otcom, matkou, včera, dnes, zajtra? (referát na Etiku)

V dobách dávno minulých, za časov kráľov, rytierov a legiend sa žilo úplne ináč. Vzťahy v rodinách sa však nelíšili. V bohatých rodinách deti rodičia zverili výchovu detí do rúk komorníkov a pestúnok. Nemali čas vychovávať svoje deti sami, lebo sa starali o iné, oveľa „dôležitejšie“ veci.

Mnoho detí si ani v tejto dobe nemôže povedať: "Moji rodičia ma naozaj skvele pripravili do života." Nie, toto skutočne nemôžu povedať deti, ktoré po príchode domov čaká prázdny byt, kde každý tmavý kút znamená úkryt pred zlobou. Deti, ktoré sa nemajú kam vrátiť, lebo nemajú domov. Deti, ktoré sú odstrkované, odmietané a smutné. Ich rodičia od rána do noci drú aby im pripravili krásnu a bohatú budúcnosť. Chodia domov unavení, bez chuti komunikovať, bez náznaku záujmu o úspech či neúspech dieťaťa. Je mnoho smutných príbehov detí, ktoré majú svojich rodičov a pritom sú tak prázdne a opustené. Ich srdcia sú zaliate zármutkom. Obaľujú sa stále do tvrdšieho panciera, uzatvárajú sa do svojho vlastného sveta a jediné čo im zostalo je dúfať, že malá iskierka nádeje raz vzbĺkne ako plameň, že sa rozhorí a roztopí otcove chladné srdce, rozochvie maminu lásku. Nádej, že možno už nikdy neuvidí otca ako sa tackavo vlečie domov. Že už neuvidí mamine veľké horúce slzy, ktoré ťažko dopadajú na podlahu. Ten zvuk im hučí v ušiach. Možno si mama všimne, že vo váze sú čerstvé kvety iba pre ňu. A snáď ju zaujme to veľké nemotorne vystrihnuté srdiečko na jej stole.