Charakteristika medzinárodného práva

- MP existuje už od vzniku štátov, od staroveku; ako dôsledok vzniku otázok prekračujúcich vnútroštátne právne poriadky a hranice štátov (napr. extradicia - vydávanie zločincov, úprava hraníc),
- upravuje vzťahy navonok,
- na rozdiel od VP, kde sa toto vytvára z vôle jedného štátu, MP je výsledkom konsenzu aspoň dvoch štátov. Tento súhlas sa v priebehu histórie presadzoval na základe faktickej sily štátu na základe faktickej nerovnosti štátov (či už hrozbou, alebo použitím sily; napr. 1968 - Zmluva o dočasnom pobyte vojsk ZSSR na území ČSR),
- zatiaľ, čo vnútroštátne pravo bolo pomerne dobre prepracované, MP a jeho normy boli pomerne strohé. Dokonca tam, kde v MP chýba nejaká úprava, obyčajne sa aplikujú pravidlá VP (predovšetkým medzinárodné súdnictvo),
- medzinárodné právo vždy dobiehalo vnútroštátne pravo - čo do obsahovej aj formálnej stránky: pravidlá medzinárodného práva mali regionálnu povahu - existovali civilizované a necivilizované štáty,
- bola tu aj nemožnosť vzájomného styku a ovplyvňovania právnych centier,
- MP sa vyvíjalo na pozadí toho, že obyčajne v jednom okruhu existoval silnejší štát ako "nositeľ civilizácie" a okolo neho sa nachádzala tzv. sféra vplyvu (nazývané ako barbarské, necivilizované, či nekresťanské štáty; HIC SUNT LEONES - tak nazývali ich okolie - „tam už sú iba levy“) - normy MP mali teda regionálnu, resp. partikulárnu povahu; bolo to i správne, kvôli veľkej vzdialenosti medzi štátmi, tieto partikulárne poriadky sa preto zachovali v čistej podobe tak, ako vznikali; takéto vzájomné ovplyvňovanie začína od 15. a 16. stor. ako dôsledok námorných objavov,
- predmet MP bol v tej dobe veľmi strohý - riešili sa najmä otázky vojny a mieru, tzn., že išlo o otázky politického charakteru a nie praktického,
...