Dejatelia špeciálnej pedagogiky (Gano Rehus Predmerský)

„Tomu, kto čisté srdce nosí,
k radosti veľa netreba.
Ten ľahko vzlietne z rannej rosy
na chromých krídlach
do neba.


Detičky Božie.
Hviezdy bludné.
Ľalie tiahnu za nimi.
A Boh to vie.
A nezabudne.


Nezabudneme ani my.“


Túto báseň nazval jej autor Milan Rúfus Modlitba za postihnuté deti. Páči sa mi celá, ale hlavne jej záver: „Nezabudneme ani mi.“
V dnešnej dobe veľa ľudí zabúda na to že medzi nami žijú často krát na okraji spoločnosti deti, mladí ľudia, starci o ktorých sa celý ich život musel niekto starať. Ľudia ktorí z rôznych príčin nemôžu žiť sami, nevedia sa sami o seba postarať.. A nezabudli sme už??? Myslím, že nie. Väčšina mojich spolužiakov by určite odpovedala v podobnom duchu. Veď študujeme odbor po ktorého ukončení sa budeme postihnutým deťom, mladým, starcom.. venovať. Pred nami sa týmito ľuďmi zaoberali iní učiteľia, vychovávateľia, pamätníci, ľudia dnes už skoro zabudnutí.