Dejiny cirkvi - referát

Pri zrode kresťanskej Cirkvi stojí Ježiš Kristus so svojimi žiakmi. Od vyvolenia dvanástich apoštolov sa ich Ježiš usiloval pripraviť na vedenie nového pevného spoločenstva (cirkev - zhromaždenie) Bohom vyvoleného národa, ktoré má všetkých jeho členov priviesť k spáse. Kresťanská morálka, filozofia a učenie sa po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista potom mohla rýchlo šíriť po celej Palestíne a netrvalo dlho, kým sa nové náboženstvo, majúce svoj základ v judaizme, dostalo aj do Európy. Pri šírení kresťanských myšlienok o všeobecnej spáse a odpustení hriechov, láske k blížnemu, ba k nepriateľom a o novom humanistickom ponímaní zmyslu ľudského života a jeho subjektívnej hodnote, sa apoštoli od prvých Turíc Cirkvi opierali o Ježišovo jedinečné posolstvo o Božom kráľovstve. Plne rešpektovali Jeho vyvolenie si Kéfasa za apoštola Petra (Petros - skala), ktorý sa z Jeho osobnej vôle stáva vedúcim „pastierom“ celej Cirkvi. Úloha Petra ako hlavu nového cirkevného spoločenstva bola nespochybniteľná a posvätná. Jeho autorita stojí na počiatku inštitútu pápežstva. Postupne sa v spoločenstve Cirkvi zviditeľňuje aj autorita a jedinečnosť poslania „apoštola“ Pavla (pôvodne Šavel), ktorý pôvodne nepatril medzi vyvolených Dvanástich. Ten presvedčil po svojom obrátení na kresťanstvo ostatných apoštolov na čele s Petrom, aby sa posolstvo (evanjelium - zvesť, posolstvo) nechalo šíriť aj medzi pohanmi, teda tých, ktorí neboli židovského pôvodu, nepodstúpili obriezku a žili pod vplyvom vonkajších mytologických a antických náboženstiev. Spočiatku sem patrili predovšetkým Gréci a Rimania. Tak sa kresťanstvo dostalo misijnými cestami Pavla a iných apoštolov do Európy. Prímas apoštolov, Peter, sa z Jeruzalema presunul do centra pohanskej Rímskej ríše - Ríma, odkiaľ sa dalo lepšie vplývať na vývoj nežidovských kresťanských obcí, ktoré sa rozmáhali po celej ríši závratnou rýchlosťou. Učeníkov Ježiša Krista a členov novej Cirkvi prvýkrát nazvali kresťanmi v Antiochii. Prví kresťania boli presvedčení, že koniec sveta je blízko, ba že ho sami zažijú. Vyplývalo im to zo slov svojho Učiteľa a Pána. Avšak, ako plynuli roky a apokalypsa neprichádzala, apoštoli si v pokročilom veku začali vychovávať svojich nástupcov, ktorí by po ich smrti dostali všetku ich duchovnú moc. Túto zodpovednosť začali presúvať práve na prímasov väčších kresťanských cirkevných spoločenstiev. Títo sa nazývali biskupmi.