Deklarácia práv človeka a občana (Podstata deklarácie, Text deklarácie...)

Francúzsko za vlády Ľudovíta XIV. a XV. - teda na konci a 17. a väčšinu 18. storočia - predstavovalo pre celú Európu vzor absolutistického režimu, kde panovník môže celkom oprávnene prehlasovať, že štát je on sám. Režim mal ale mnohé slabiny spočívajúce najmä v rastúcom zadlžovaní a bol terčom silnejúcej kritiky - práve Paríž bol celosvetovým centrom osvietenského myslenia. Finančná kríza si vynútila po takmer dvoch storočiach zvolanie Generálnych stavov, ktoré začali zasadať v máji 1789. Predstavy dvora, že možnosť aspoň časti obyvateľov vyjadriť sa k situácii v krajine privedie k upokojeniu, sa ukázala ako scestná. Konflikty panovníka so stavmi a privilegovaných dvoch stavov (šľachta, duchovenstvo) s tretím viedli k revolúcii a Generálne stavy sa prehlásili Národným zhromaždením. Jeho prvým veľkým ústavnoprávnym činom bolo práve prijate Deklarácie práv človeka a občana 26. augusta 1789. Hlavným cieľom bolo vytvorenie ústavy, čo samozrejme trvalo pomerne dlho (do roku 1791) a narýchlo teda mali byť kodifikované aspoň občianske práva a deklarácia neskôr vložená na úvod pripravovanej ústavy. Deklarácia bola inšpirovaná americkými vzormi (Deklarácia nezávislosti z roku 1776), ktoré však nadväzovali na ešte staršie anglické tradície (Habeas Corpus z roku 1679 a Listina práv z roku 1689) i myšlienky prirodzeného práva nemeckých filozofov. Na francúzsku deklaráciu nadväzujú ďalšie dokumenty vo veľa krajinách až do súčasnosti. Pokiaľ ide o dobové pomery, potom situácia v krajine sa čím ďalej tým viac radikalizovala a Francúzsku sa veľmi dlho nedarilo vytvoriť stabilný štátny režim.
...