Etika ako samostatna veda, Aristoteles

Hegelova téza, ktorú vyslovil v úvode k Filozofii práva, že Minervina sova začína svoj let až za súmraku a že filozofia kreslí svoje sivé v sivom až vtedy, keď už ži¬votný útvar zostarol,12 iste neplatí všeobecne; jestvujú filozofie začiatku epochy, ktoré napomáhajú jej nástup.
No ak platí jeho téza o niektorom filozofickom systéme, tak je to práve Aristotelov systém. Aristotelova filozofia uzatvára vývoj gréckej predhelenistickej vedy a kultúry, sú zovšeobecnením ich výsledkov, no takisto zovšeobec¬ňuje už v podstate uzavretý vývoj otrokárskej gréckej poliš. Preto nachádza neveľký ohlas v období bezpro¬stredne nasledujúcom; stredovek nadväzuje potom práve na uzavretosť systému. To platí aj o jeho etike.
Aristoteles je prvým systemizátorom etiky, ako to urobil aj v mnohých iných disciplínách. V systéme od¬ráža verne viazanosť občana na vlastnú obec tak vo verejnom, ako aj v súkromnom živote. Aristotelova etika je, ako sám vyhlasuje v úvodnej všeobecnej časti Etiky Nikomachovej, akýmsi druhom politiky. Preto je už svojou podstatou zaťažená apologetickými tenden¬ciami. Sofistickú diskusiu fyzei-nomo rieši Aristoteles v prospech prirodzeného a dáva pritom, v súlade so svojou ontológiou, prirodzenému organický charakter. Preto v podstate preberá Platónovu psychológiu a robí z nej nástroj apologetiky.
Otrok je otrokom fyzei svo¬jou fyzickou prirodzenosťou. Aristoteles si stavia otáz¬ku, či niekto je, alebo nie je otrokom od prirodzenosti a či je, alebo nie je pre niekoho lepšie a spravodlivejšie byť otrokom a vôbec, či je každé otroctvo proti prírode. Napokon dospieva k tomu, odvolávajúc sa pritom na skúsenosť, že vládnutie a otročenie patria nielen k ve¬ciam nevyhnutným, ale aj užitočným a že niektoré by¬tosti sú hneď od narodenia určené otročiť a iné vládnuť. Pri tomto tvrdení vychádza z rozdielu medzi časťami duše — psychológia plní úlohu dôkazu, že otroctvo je od prírody