Filozofia - mesianizmus a romantizmus u štúrovcov

Z jednotlivých smerov európskej filozofie 19. storočia bol na Slovensku dobovo najvýraznejšie reflektovaný dialektický idealizmus G. W. F. Hegela. V tejto súvislosti sa tu sformulovali dve relatívne ucelené ideovo-filozofické platformy, resp. koncepcie, ktoré možno charakterizovať ako slovenský hegelianizmus a antihegelianizmus. S výskumom filozofického myslenia štúrovcov sa na Slovensku stretávame už v prvej polovici 20. storočia. Participovali na ňom H. Turcerová, M. Hodža, S. Š. Osuský, D. Čiževskij, S. Štúr a ďalší. V druhej polovici 20. storočia sa do výskumu filozofického myslenia štúrovcov zapojili M. Pišút, R. Roško, A. Matuška, K. Rosenbaum, C. Kraus, E. Hleba, S. Šmatlák a ďalší.
Generácia štúrovcov reprezentujúca v podstate celý slovenský romantizmus, bola už od svojho sformovania sa vnútorne diferencovanou a heterogénnou. K jej rozdeleniu na dve línie došlo čoskoro potom, čo Ľ. Štúr postuloval chápanie dobovej poézie ako „objatie hmoty a ducha v slovách“, pričom dodal, že „musí byť v poézii duch a hmota, ale musí byť spojená s duchom tak, že on je samostatný, hmota pak jemu slúžiaca, ale predsa podstatná.“ Napriek tomu, že Ľ. Štúr vyjadril v tejto programovej téze potrebu jednoty ducha a hmoty, generácia, ktorú oslovoval, sa postupne diferencovala práve podľa toho, či namiesto požadovanej jednoty uprednostňovala orientáciu na ducha, alebo predmetnosť. Výsledkom bolo sformovanie sa dvoch ambivalentných typov slovenského romantizmu, ktoré možno bližšie charakterizovať ako: romantizmus pragmatický a romantizmus mesianistický. Pragmatický typ slovenského romantizmu reprezentovali predovšetkým Ľ. Štúr, J. M. Hurban a A. Sládkovič. K hlavným predstaviteľom mesianistického romantizmu sa zaraďujú M. M. Hodža, S. B. Hroboň a P. Kellner- Hostinský.
...