História a vývoj hnacích vozňov (rušňov)

Prvé parné rušne na slovenských železniciach pochádzali zo zahraničných lokomotíviek. Boli pomerne jednoduché, bez kabíny rušňovodiča. Ich parné stroje boli spočiatku plnotlakové, neskôr však boli rušne rekonštruované na expanzné, s kulisovými rozvodmi. Boli mastené výlučne rastlinnými a živočíšnymi tukmi.

Predstaviteľ konzorcia záujemcov o výstavbu železníc Viedeň - Györ barón Sina vyslal v súvislosti s prípravou výstavby tejto železnice významného technika Mathiasa Schönerera v roku 1837 na študijnú cestu do Anglicka a Ameriky, aby tam vybral vhodné typy parných rušňov. Schönerer poznal neutešené pomery domáceho strojárenstva, preto sa rozhodol doporučiť pre nákup jednoduché a nenáročné americké rušne Norrisovej továrne vo Philadelphii (typ Philadelphia). Typ bol charakteristický dvojnápravovým otočným podvozkom pod dýmnicou a jednou hnacou nápravou, uloženou pred skriňovým kotlom. Parný stroj bol umiestnený nad otočným podvozkom v šikmej alebo vodorovnej polohe a poháňal hnacie dvojkolesie prostredníctvom hnacieho čapu, umiestneného priamo na vonkajšej strane kolesa. Táto koncepcia využívala značnú časť hmotnosti rušňa, naopak podvozok bol málo zaťažený, čo zvyšovalo nebezpečenstvo vykoľajenia. Tento typ rušňov vyrábali viaceré európske závody a stal sa aj základom výrobného programu prvých rakúskych lokomotíviek.
...