Kedy majú starší právo vyčítať nám naše chyby a nedostatky (referát z Etiky)

Cestou autobusom som si vypočul rozhovor: „Dobrý, pani Mihoková, ako sa máme?“ „Ale viete pani Petrušková, nanič.“ „No, a čo je u vás nového?“ „Nič, ale poznáte moju susedu, tú Novákovú, neverili by ste, čo za nevychované deti to má.“ „Navláčili si bandu z celého sídliska a schádzajú sa pred naším blokom, nadávajú, kričia, no človek si nemôže ani pospať, po celodennej práci.“ „Vážne, a kde to vlastne robíte, pani Mihoková?“ „Ale, upratujem na jednej priemyslovke.“ „Ozaj, deti Vám už doštudovali, pani Petrušková?“ „Kdeže, ešte mám jedného na základnej a dvaja sú na strednej, a Vaše deti?“ „No dcéra teraz doštudovala medicínu a robí si doktorát a syn študuje na prírodovedeckej fakulte.“ „Aj ja by som chcela dať deti na vysokú, veď teraz sa človek bez vysokej školy neuplatní.“ „Máte úplnú pravdu, to ale by sa Vaše deti mali učiť, pretože to nie je jednoduché dostať sa na takúto školu, bez príplatkov.“ „A neviete kde študujú synovia pani Novákovej?“ „Už doštudovali nejaké učilištia, rodičia nejavia o nich nejaký záujem, ani im nezarazili to schádzanie, podľa mňa nič z tých dvoch chlapcov nebude.“ „Moje deti mi stále doma pomáhali, učili sa, chodili do kostola, neponocovali a teraz vidíte, že to stálo za to.“ „No nič, už vystupujem, tešilo ma pani Petrušková.“