Krst

Krst

Špecifickým spôsobom prijatia narodeného dieťaťa do spoločnosti bol krst, ktorý potvrdzoval prináležitosť k cirkvi a tým aj k uznávaným duchovným hodnotám. Bol tiež aktom deklarácie, práv dieťaťa na spasenie a spoločenské uznanie, potvrdením statusu rodiny a spolupatričnosti s domovom.
Obrad pokrstenia nemal iba náboženský zmysel. Znamenal obnovu, znovuzrodenie a receptívna funkcia sa v ňom spojovala s očistou. Krst vykonáva očistu novorodenca od prvotného hriechu a je udelením Božej milosti – základná podmienka prijatia do spoločenstva cirkvi. Nepokrstené dieťa nemalo vo svojom živote Božiu ochranu a po svojej smrti odpočinok v posvätnej pôde. Verilo sa že nepokrstený novorodenci by znesvätili cintorín, preto boli pochovávaný (spolu s neveriacimi, sebe vrahmi či inými „hriešnikmi“ ) mimo jeho územia bez prítomnosti kňaza.1