Metodológia dejín umenia

Výraz metodológia označuje náuku o metódach(najmä o metódach vedeckého bádania).Metódy dejín umenia predstavujú veľmi rozsiahlu problematiku, ktorú sa v mojej seminárnej práci pokúsim zosumarizovať do podoby, ktorá bude ešte zrozumiteľná.
Dejiny umenia sú tým odvetvím umenovedy, ktorého náplňou je interpretácia historického pohybu umenia (vývoja umenia) t. j. výklad príčin, súvislostí a foriem vývoja umenia a zároveň interpretácia významu tvorivých individualít. Umenoveda (nem. Kunstwissenschaft) pozostáva z teórie umenia, dejín umenia a kritiky umenia.

Prvý pokus o periodizáciu dejín umenia nachádzame v renesancii v spisoch Lorenza Ghibertiho a Giorgia Vasariho. S tým úzko súvisí aj spisba o výtvarnom umení, ktorá je považovaná za jav historický. Avšak netreba si zamieňať pojem „spisba o umení“ s pojmom „umenovedná literatúra“ - pretože zatiaľ, čo umenoveda ako „bádateľská disciplína“ vznikla až v 19.storočí, spisba o umení bola známa už v antike, a to vo forme príručiek pre umelcov, sprievodcov po významných umeleckých pamiatkach, poetických esejach či traktátoch o umení alebo životopisov známych umelcov.
„Skutočná“ periodizácia umenia však nastala nástupom racia v 17.storočí. V dobe osvietenstva sa po prvý krát objavuje pojem „výtvarné umenie“.V tomto období pri zrode teórií dejín umenia stáli osobnosti ako Gian Batista Vico a Johann Joachim Winckelmann. Podľa Winckelmanna umenie môže byť rozdelené na tri etapy: staré(pred Feidiom), vrcholné(pred Rafaelom); poslednú etapu nazval „krásnym(t.j.napodobujúcim) slohom“, za ktorý považoval rímske umenie. Avšak najpodstatnejšie je, že Winckelmann ako prvý skúmal dejiny umenia z hľadiska historicko-genetického, čím - v polovici 18.storočia - položil základy systematického bádania v dejinách umenia.