Obdobie štúrovskej kodifikácie (1844-1852)

Obdobie štúrovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny sa vymedzuje rokom 1844, keď bola štúrovská spisovná slovenčina oficiálne uznaná, a rokom 1852, keď vyšla príručka s novou kodifikáciou pravopisu. Zo spoločenského hľadiska toto obdobie charakterizuje kulminovanie národnouvedomovacieho procesu, ktoré úzko súviselo so spoločenskou a politickou aktivitou mladšieho pokolenia slovenských vzdelancov. Náplňou tejto aktivity bol zápas proti zvyškom uhorského feudalizmu na Slovensku, boj za odstránenie urbárnych poriadkov, za rozvoj priemyselnej výroby a za demokratizáciu školstva i vzdelanosti. Tieto vymoženosti sa žiadali pre celú slovenskú národnú pospolitosť vrátane širokých ľudových vrstiev. S tým súvisela požiadavka prijať a kodifikovať takú formu spisovnej reči, ktorá by bola živá, perspektívna a ktorá by národ zjednocovala a reprezentovala jeho svojbytnosť. Za takúto reč mladí vzdelanci v štúrovskom období pokladali súdobú kultivovanú stredoslovenčinu. Tá sa im zdala najviac rozšírená, všetkým Slovákom najbližšia, a teda schopná zjednocovať a reprezentovať národnú svojbytnosť. Jej podoba bola už verejnosti známa najmä z Kollárovho diela Narodnie zpiewanky (1834). Neoficiálne sa o zavedení novej spisovnej slovenčiny rozhodlo na porade 14. februára 1843 a po stretnutí s J. Hollým v júni toho istého roku, oficiálne na prvom zasadaní Tatrína v Martine 26.-28. augusta 1844.