Pamäť

Pamäť považujeme za základnú vlastnosť živých organizmov. Jej zmyslom je uchovanie individuálnej skúsenosti. Pamäť umožňuje výsledky učenia uchovať tak , aby si ich človek podľa okolností a potrieb mohol kedykoľvek vybaviť a použiť. Pokusy a vysvetlenie súvislostí psychických procesov spájaných so zapamätávaním, uchovávaním, resp. aj zabúdaním, sú veľmi staré. Ich východiskom boli najčastejšie princípy asociácií, o ktorých hovoril už Aristoteles. Ak z takéhoto historického hľadiska konštatujeme, že problematiku pamäti pôvodne rozpracúvali filozofi, tak pre súčasnosť môžeme uviesť, že pamäť a stala jednoznačne interdisciplinárnym problémom. K priekopníckym prácam venovaným pamäti patrí kniha H. Ebbinghausa „O pamäti“. Patril medzi prvých experimentátorov v oblasti pamäti. Analyzoval svoju pamäť a snažil sa o objektívny pokus aby reagoval na introspektívnu metódu vtedajšej psychológie. V ostatných rokoch sa pamäť zaraďuje do informačného poňatia kolektívnych procesov ako príjem, uchovanie a spracovanie informácie. To znamená, že hlavná úloha pamäti spočíva v uchovaní, retencii informácií, ktoré prijali analyzátory. Tak pamäť vytvára základ pre pojmový a myšlienkový svet a tým zohráva dôležitú funkciu regulácie v správaní človeka.