Platón: Dialógy - rozbor podľa vlastného výberu

Platón sa narodil v roku 427 p.n.l. v jednej z popredných aténskych aristokratických rodín. Keď dosiahol vek dvadsať rokov, zoznámil sa so Sokratom, následne sa stal jeho obľúbeným žiakom. Sokratovým prostredníctvom sa mladík existenciálnym spôsobom presvedčil, že je povolaný, aby sa stal filozofom. Bol to práve Sokrates, ktorý pomohol Platónovi nájsť vlastnú cestu vo filozofii a v živote. Na rozdiel od Sokrata, ktorého činnosť spočívala výlučne v bezprostrednom pôsobení na spoluobčanov rozhovorom, Platón zanechal množstvo spisov, i keď o písaní sa nevyjadroval práve s veľkou úctou. „...o ňom by som snáď bez ostychu mohol povedať, že bol najspravodlivejší muž svojej doby...“, takto sa v jednom zo svojich dopisov vyjadril na adresu Sokrata, ktorého si veľmi ctil a vážil, a preto nie je prekvapujúce, že po jeho násilnej a nespravodlivej poprave sa Platón začal o politiku zaujímať oveľa viac ako inokedy. Tvrdil, že ľudské pokolenie nevyjde z biedy, pokým sa buď stav pravých a naozajstných filozofov neujme politickej vlády, alebo pokým sa trieda držiteľov vládnej moci nejakým božským riadením vážne neoddá filozofii.
Po trpkých skúsenostiach Platón opustil svoje rodné mesto a precestoval veľkú časť Európy, ďaleký východ a dostal sa dokonca aj do Egypta. Tu spoznával myslenie rôznych kultúr a bezpochyby bol nimi do určitej miery ovplyvnený – mnohé veci v jeho dielach to potvrdzujú.
Po návrate do vlasti založil Platón roku 387 p.n.l. Academiu – filozofickú spoločnosť, ktorá bola v istom slova zmysle prvou západnou univerzitou. Jej základným poslaním bolo vychovávať novú politickú elitu.
Pod Platónovým menom sa nám zachovalo 36 spisov, z nich sa 9 pokladá za nepravé. Všetky jeho spisy - okrem Obrany Sokratovej a Listov - majú formu dialógov, ktoré vedie Sokrates so svojimi žiakmi. Všetky tieto dialógy sú, pravda, fingované. Jednotlivé dialógy riešia čiastkové filozofické problémy a predstavujú určité štádia Platónovho myšlienkového vývoja. Zo štylistickej stránky patria k vrcholom gréckej prózy.
Platón je nielen prototypom idealistu, ale v politickej teórii a praxi aj prototypom konzervatívca. Svojou štátnou ideólogiou dal vonkajšie podnety sociálnym utopistom. K politickým úvahám sa dostáva cez svoju filozofiu. Jeho politické a právne názory sú v systematickej podobe vyjadrené v dielach Ústava a Zákony.
Mnohé Platónove predstavy pripomínajú totalitné štáty, národný socializmus. I jemu samému bolo jasné, že načrtol ideál ťažko dosiahnuteľný, ale jemu samému sa zdá byť nutný a cenný.
Tiež nevzal do úvahy neoddeliteľnosť politickej a hospodárskej moci. V jeho štáte by mali v rukách politickú moc bez hospodárskej základne.
Z obavy pred zneužitím demokratických práv a duchovných slobôd zašiel až príliš ďaleko. Všetko podriaďuje prísnej cenzúre ( i výtvory minulosti svojho národa - Homérove básne - vylučuje jako požiadavkám nevyhovujúce ). Je pravdou, že názory na osobnosť Platóna sa v mnohom rozchádzajú, je však isté, že je jedným z najvýznamnejších filozofov antického Grécka a filozofov vôbec, že jeho dielo je vrcholom gréckej filozofie. Jeho pôsobenie je nedozierne. Platónova filozofia ovplyvnila mnoho filozofie budúcnosti. Novoplatonizmus, v stredoveku sa stáva spojencom kresťanskej teológie a filozofie, ktorá zažila dokonca aj "renesanciu" na počiatku novoveku.
Jeho veľkosť spočíva v zvláštnej prenikavosti jeho psychologického pohľadu a univerzialite jeho ducha. " Platón je a pre všetky časy ostane zakladateľom idealistickej filozofie, bojovníkom za vládu ducha v živote, nepodmienečných mravných noriem pre ľudské jednanie, a taktiež jedným z najväčších vychovávateľov ľudstva".