Pohrebné plače

Ľudové žalospevy sú najmenej prebádaným žánrom ľudovej slovesnosti, pretože texty plačov, ktoré odznievali na pohreboch a pri obradoch, neboli zapísané a mali výraznú improvizačnú povahu, teda boli neopakovateľné.
Viacerí zberatelia folklóru, ako boli BARSOV, ŠEJN, AZADOVSKIJ, NOVIVA ŠAULIĆ, ČISTOV a pod., položili síce základy pre štúdium plačov, no napriek tomu sa ľud. žalospevy nastali predmetom hlbšieho skúmania ani v národnom ani v medzislovanskom meradle, odhliadnuc od výnimiek, ktorými sa stali Azadovskij, Andrejovskij a i..
Najviac sa uchoval tento druh poézie u východných a južných Slovanov. U západných Slovanov začali žalospevy už dávnejšie upadať, obradová stránka oplakávania sa potlačila a od nej slovný prejav odtrhnutý pomaly zanikal, pretože boli zakazované cirkevnými predpismi. Medzi najznámejšie patrí napr. zákaz koncilu v Tolede z r. 589 alebo u nás tzv. Muránske artikule z r. 1585, kde v článku VIII. sa prikazuje zanechať, citujem: „pohanské nad mŕtvym telom nariekanie,... kvílenie, rukami zalamovanie, ktoré býva s vypočítavaním kdejakých skutkov a činov mŕtveho spojené...“
Východné kresťanstvo sa stavalo najmä proti niektorým drastickým prejavom, napr. kaličenie tváre, ale aj proti hostinám, ktoré sa konali na hroboch, či proti rusálnym obyčajom. No práve tieto prejavy boli starodávne a len veľmi ťažko sa prekonávali.