Poklasická filozofia 19.storočie

Od polovice 19. storočia sa vo filozofickom myslení začali objavovať nové motívy a iniciatívy. Táto nová doba si vyžadovala novú, realistickejšiu filozofiu. Skončil vplyv nemeckého absolútneho idealizmu a v opozícii k tomu je treba hľadať počiatky súčasnej filozofie. Pre 19. storočie je príznačný prudký rozvoj hospodárstva, priemyslu, vedy a techniky, kultúry a umenia. Toto storočie bolo dobou mimoriadnych a rýchlych zmien. Ľudia verili v pokrok a v budúcnosť, boli však aj pesimistický a zdesení úpadkom ľudských bytostí. Ľudia si uvedomovali, že život sa zmenil a že táto zmena bola ziskom ale aj stratou zároveň. Jednou stránkou, ktorú si filozofia všíma, je pokrok civilizácie, vedy a techniky, ale tiež sa zaoberá javmi, ktoré tento pokrok sprevádzajú. V dejino-filozofickej literatúre sa stretávame s členením novovekej filozofie na klasickú a poklasickú filozofiu. Klasická novoveká filozofia zahŕňa vývoj filozofie od Bacona, Descarta až po filozofiu Hegla. Poklasická filozofia, označovaná tiež ako súčasná filozofia, zahŕňa filozofické koncepcie od polovice 19. storočia až po dnešok.
Poklasickú filozofiu 19. storočia charakterizuje pluralizmus (diferenciácia škôl, smerov), ktorý má 2 prúdy :
1. sientistický : chápu filozofiu ako vedu, podporujú spoluprácu vedy a filozofie (filozofia má na vedu nadväzovať a poznávať predpoklady vied) - pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia. To, čo tieto smery spája, je úsilie rozvíjať filozofiu v úzkej nadväznosti na poznatky špeciálnych vied. Filozofiu pokladajú za vedu, ktorá vo vzťahu k špeciálnym vedám môže vystupovať ako všeobecná metodológia.
2. antropologický : zaoberá sa človekom a jeho existenciou - náboženská filozofia existencie, voluntaristický iracionalizmus (voluntus = vôľa). U človeka si všímajú také javy ako je iracionalita, prežívanie, vôľa, intuícia a podobne.