Postavenie dieťaťa v spoločnosti a jeho právne aspekty

V klasickom svete antiky bolo dieťa bezprávnym tvorom. Patria portestas v starom Ríme znamenala, že otec môže s dieťaťom nakla¬dať ako sa mu zachce - môže ho predať i zabiť.
Podľa Dunovského /1995/ obrat v živote antickej spoločnosti na¬stal až v 4. storočí po Kristovi, keď rímsky zákon z roku 374 pokladá zabitie dieťaťa za vraždu. S kresťanstvom, ktoré sa stalo medzitým v Ríme štátnym náboženstvom, vstúpilo i do právneho kódexu chá¬panie dieťaťa ako samostatne ľudskej bytosti, s ľudskou dušou, na ktorú sa potom vzťahuje prikázanie „Nezabiješ!". Kristovo prijatie „dietok" dáva dieťaťu v podstate obdobný význam ako komukoľvek inému z dospelých a stavia ich na úroveň dospelých pred Bohom.
Vo Svätom Písme Nového Zákona Boh vyzýva k láske blížneho v konkrétnej podobe, čiže v nasýtení hladných, napojení smädných, v pomoci chudobným, trpiacim a najmä tým najmenším a najbezbrnnejším, chorým a väzneným. Toto nové posolstvo sa stalo konkrét¬nou výzvou k aktívnej kresťanskej činnosti. Kresťanstvo prinieslo do sveta tézu, že každý človek /bez ohľadu na vek a pohlavie/ má ov¬nakú hodnotu pred Bohom /pozri život a dielo Bazíla Veľkého, Jána Zlatoústeho, Simeona z Tessaíonfk a pod./ /Aleš, 1993A Tak bolo detstvu priznané plné človečenstvo!