Príroda ako odcudzený domov

„Príroda je, bola aj bude najprirodzenejším domovom človeka, domovom všetkých domov.“

Sloboda a domov, domov a sloboda – toto sú neodškriepiteľné súvislosti ľudskej existencie. Človek si robil zo sveta, v ktorom existuje, svoj domov, pretože je slobodný a dokázal si vymedziť priestor v prírode a určiť si ho za svoj domov. Stavba tohto domova bola spojená z množstvom devastácie. Tento proces postupne začal človeka oddeľovať od svojho prvotného domova v prírode betónom, umelými hmotami a svetom techniky. Postupne si človek začal namýšľať, že dokáže byť úplne nezávislý a jedinečný. Snažil dokázať, že pre svoju existenciu nepotrebuje žiadne iné podmienky okrem podmienok ním vytvorených. Pri svojom sebaurčovaní sa dopustil omylu, keď si začal namýšľať, že je korunou všetkého tvorstva a že sa od prírody môže izolovať a môže ignorovať jej zákony. Pred tým ako ľudstvo začalo vo veľkom podliehať technologickému pokroku, bol človek v prírode „doma“, bol do nej svojim jestvovaním začlenený ako organická časť. Človek a príroda boli v harmónii, svet človeka bol vo svete prírody a príroda bola svetom človeka. Príroda udávala tón ľudským aktivitám. „Klasický model takéhoto spolunažívania človeka s prírodou je model stredovekého človeka. Jeho biorytmus nevybočoval z biorytmu prírody a splýval s premenou času v jednotlivých ročných obdobiach. Človek však nebol len pasívnym obyvateľom prírody. Bol však viac jej obyvateľ ako dobyvateľ.“(1)
Človek nech už akokoľvek ovládaný vedou, s prírodou len pokorne komunikoval, sledoval jej silu a tajomstvá.