Reprodukcia zvuku vo filme od začiatku až po súčasnosť, jemné načrtnutie hudobných formátov a vlastný názor na viackanálový zvuk oproti stereu

Prvý zvuk na filmovom plátne sa objavil pred 85-mi rokmi. Zo začiatku zvukovému filmu veľmi neverili ani samotný herci. Čo sa od týchto čias zmenilo? Zmenilo sa takmer všetko. Sprievodný zvuk v podobe melódie utíšil dabing. Dabing umožnil divákom nahliadnuť ďalej za samotný obraz a taktiež lepšie pochopiť a vcítiť sa do hercom hranej postavy. Čo to do technickej stránky sa zvuk reprodukoval z nášho súčasného pohľadu veľmi jednoducho. V dobe keď sme zvyknutý vnímať zvuk ako neoddeliteľnú súčasť nami prežívaného filmového zážitku, sa nám môže zdať už samotný dvojkanálový, stereo formát ako vec dávno zavrhnutá. Súčasné viackanálové priestorové zvukové formáty nás vtiahnu do filmového deja v ktorom sa divákovi zdá, že je súčasťou samotnej scény. Zvuk sa reprodukuje nielen z ľavého a pravého reproduktoru, ktoré sú umiestnené pred divákmi, ale je reprodukovaný aj z ďalších reproduktorov rozmiestnených okolo samotného diváka. Spomenul by som len zopár priestorových formátov, ktoré nás obklopujú. Najčastejšie vyskytovaný je 5.1 kanálový zvuk, ktorý sa stal štandardom pri DVD video formáte. Tu je zvuk tvorený párom predných a párom zadných reproduktorov, centrálnym reproduktorom a nakoniec subwooferom, ktorý sa najčastejšie stará o zvukové frekvencie pod kmitočtom 120 Hz. S príchodom video formátu Blue-Ray sa jemne mení aj samotný priestorový 5.1 kanálový zvuk, pridaním ďalších dvoch surroundových reproduktorov.