Riadenie železničnej dopravy na Slovensku a jej vývoj

Situácia v oblasti zabezpečovacej techniky na území dnešného Slovenska bola od príchodu prvého parného vlaku do Bratislavy (1848), resp. už od výstavby Bratislavsko-trnavskej konskej železnice, závislá samozrejme od vývoja v kontexte celého Uhorska, resp. Rakúsko-Uhorska, a to až do roku 1918.

V rokoch 1848 až 1880 bolo potrebné zabezpečiť železničnú prevádzku na diaľkových tratiach presahujúcich dĺžku rádovo stovky kilometrov. Znamenalo to mať dopravným personálom vybavenú každú stanicu, medzi ktorými sa jazdy vlakov uskutočňovali po vtedy jednokoľajných železniciach.
Spôsoby zabezpečenia jazdy vlakov sa spočiatku sústredili predovšetkým na elimináciu vzniku nehody na šírej trati, t.j. v medzistaničnom úseku. V Rakúsko-Uhorsku sa železničná doprava vykonávala iba počas dňa, teda za denného svetla, v noci sa nejazdilo. Do roku 1851 mohol byť na trať vypravený ďalší vlak až po 30 minútach, neskôr po 5 minútach po odchode prvého vlaku. Išlo o tzv. časovú sústavu. Tento systém začal byť zahusťovaním prevádzky a vývojom vozidiel čoskoro veľmi nepraktický a nebezpečný. Rôzne hmotnosti vlakov a výkon hnacieho vozidla spôsobovali, že niektoré vlaky išli pomaly aj napriek stavu trati, ktorá umožňovala väčšiu rýchlosť, iné vlaky túto rýchlosť dosahovali. Tým hrozilo riziko dobehnutia skoršieho, ale pomalšieho vlaku neskorším, ale rýchlejším vlakom. Čiastočne sa prevádzku na šírej trati darilo riadiť prostredníctvom strážnikov. Strážnici pracovali vo svojich strážnych domčekoch rozmiestnenými medzi stanicami vo vzdialenostiach približne 1 až 2 kilometre, kde zároveň žili so svojimi rodinami.
...