Techniky empatickej výchovy a vyučovania

V úvode tejto práce nadväzujeme na prácu o Rogersovských stratégiách emocionalizácie prostredníctvom tvrdenia, ktoré sme spozorovali tak ako v praxi i z použitej literatúry pri písaní tejto práce a to, že bez ohľadu na vek, sa najlepšie dieťa učí prežitím, skúsenosťou na sebe, na vlastnom prežívaní – vlastná skúsenosť, zážitok je tou najlepšou metódou. Z toho dokážeme vydedukovať, že učenie zážitkom je najprirodzenejšie a najúčinnejšie pre rozvíjanie emocionálnej inteligencie. Z praxe to znamená viac empatie, akceptácie, autenticity zo strany učiteľa – dať najavo, že sa dieťa môže voľne vyjadriť, klásť otázky, učiteľ akceptuje odpovede žiakov, ich pocity a city a zapája žiakov do plánovania, interpretovania a hodnotenia ich zážitkov a skúseností z diania v triede.