Vladimír Pacovský: Umieranie a smrť v starobe

V súčasnej dobe ľudia starobu a smrť logicky spájajú. Smrť vo vyššom veku nemusí bezprostredne ohrozovať, ale môže kedykoľvek nastať. Ľudová skúsenosť hovorí, že „dohorela sviečka”. V minulosti bolo tomu inak. Veď napr. ešte v 18. Stor. boli dve tretiny úmrtí viazané na detský vek a smrti v starobe sa dočkalo len asi 6% populácie. V 16. Stor. sa pozerali na starého človeka ako na „chorého utýraného tvora, ktorý ľutuje, že nezomrel v detstve”. Martin Luther považoval starobu za žijúci náhrobok.