Výchova v starom Grécku

Staroveké Grécko nebolo jednotným štátom. Mestá na pobreží mora a v údoliach hornatého vnútrozemia tvorili so svojím okolím mestské štáty (polis – obec, štát), ktoré mali osobitú správu. V 7.-6. storočí pred naším letopočtom zanikli zvyšky rodového zriadenia a upevnilo sa otrokárske spoločenské zriadenie. Šľachta a ostatní slobodní občania tvorili len nepatrnú menšinu obyvateľstva, ktorú často viac než desaťnásobne prevyšovala početnejšia trieda otrokov, ktorí mali celkom bezprávne postavenie. Otroka nepokladali za človeka, ale za vec, alebo, ako to vyjadril Aristoteles „za dušou opatrený (oduševnený) nástroj“ alebo za hovoriaci stroj. Práca státisícov bezohľadne vykorisťovaných otrokov bola základom, z ktorého vyrastalo všetko bohatstvo a kultúra otrokárskej spoločnosti.
Syn aténskeho majetného občana po dovŕšení siedmeho roku začal chodiť do školy. Dovtedy býval doma v ženskom oddelení. Hrával sa s bratmi a sestrami, počúval piesne otrokýň, ktoré v dome priadli, tkali, vyšívali a varili, alebo počúval rozprávky pestúnky a matky. Cudzí mužskí nevchádzali do ženského oddelenia. Len otec zaviedol tam zriedkakedy syna na návštevu, alebo mu dovolil, aby bol prítomný, keď sa v dome zišli hostia.