Vznik a história psychológie

Človek si začal uvedomovať sám seba a kládol si otázky: „Kto som?“, „Prečo som to urobil práve tak?“, „Prečo ľudia konajú ako konajú?“, „Ako by som sa ja zachoval v danej situácií?“ Prvé pokusy o vysvetlenie mali odraz v bájach a mýtoch. Je zrejmé, že významná úloha v správaní sa pripisovala duši.
„Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny“, napísal H. Ebbinghaus. Najvýznamnejší slovenský bádateľ zaoberajúci sa dejinami psychológie J. Koščo vysvetľuje jej vývoj súbežne s vývojom filzofie a ostatných vied.
Najstaršie a najpoužívanejšie vymedzenie psychológie znie:
psychológia je veda o duši,
pričom samotný pojem „psychológia“ je umelo vytvorené slovo, ktoré sa skladá z dvoch gréckych slov: psyché (znamená duša) a logos (znamená slovo, reč aj veda). Starovekí filozofi však termín psychológia nepoužívali.
Záujem o sledovanie psychických (duševných) javov je tak starý ako samotné ľudstvo. Najstaršie chápanie psychického života vychádzalo z chápania života vôbec. Naši predkovia už v predhistorickej dobe postrehli, že život súvisí s dýchaním. Koniec dýchania bol neklamným znakom smrti. V mnohých jazykoch psyché (duša) pôvodne znamenala dych a chápala sa ako princíp oživujúci telo.
Významným zdrojom predstáv o duši u primitívneho človeka bol sen, ktorý bol odrazom zážitkov z putovania duše počas spánku. Naivne vykladané sny viedli k predstave o duši ako o bytosti, ktorá síce prebýva vo fyzickom tele, ale je od tele úplne odlišná nadaná