Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa

Úvod

S páchaním násilia na deťoch sa stretávame po celu dobu existencie ľudstva. Aj keď k istým zmenám dochádzalo v minulosti, dramatický obrat v prístupe spoločnosti k týraným deťom je typicky pre dvadsiate storočie. Politická situácia v Európe nedovoľovala preniknúť problematike syndrómu týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (syndróm CAN) z profesionálnej úrovne do roviny celospoločenskej.
Existuje síce celá rada štátnych i neštátnych organizácií zaoberajúcich sa danou problematikou, kameň úrazu však podľa môjho názoru spočíva v ľuďoch samotných. Nad tyranským správaním v najbližšom okolí každý radšej otočí hlavou a ani sa nepokúsi riešiť daný problém. Málokto napríklad pomôže dospelej žene, ktorá je obeťou domáceho násilia a nedokáže si sama vo svojej ťažkej životnej situácií pomôcť. Susedia, kamaráti, rodičia často mlčia, nepomôže dokonca ani polícia. Právo je na toľko nedokonalé, že sama týraná žena musí viackrát súhlasiť s trestným stíhaním svojho manžela. Psychický nátlak z jeho strany je však vo väčšine prípadov silný do tej miery, že trestné oznámenie za ublíženie na zdravý stiahnuté, totiž trestné stíhanie je zastavené.
  V prvom rade by sa o seba ľudia mali viac zaujímať, byť k sebe navzájom vnímavejší. Zvlášť potom u detí, ktoré sú veľmi citlivé, ľahko ovplyvnené a ľahko z manipulovateľné , vďaka prirodzenej nevedomosti a naivite. Ak detská psychika utrpí rany ťažko sa hojí, následky zlého prístupu zo strany dospelých si potom jedinec nesie celým životom.