Vybrané aspekty práce asistenta učiteľa v špeciálnom školstve

Otázka, ako vnímať zdravotné postihnutie a jeho nositeľa, zamestnáva väčšinovú populáciu už celé stáročia. Odpovede na ňu sa v priebehu dejín, prirodzene, menili. V súčasnosti sa už nediskutuje o tom, či sú i zdravotne postihnutí ľudskými bytosťami, ktoré si zaslúžia žiť plnohodnotný život. Nejedna polemika sa však vedie o tom, kto a ako by im mal takýto život zabezpečiť. Na prvý pohľad je totiž zjavné, že bez naplnenia mnohých - často výsostne individuálnych - špeciálnych potrieb každého zdravotne postihnutého zostane len ilúziou. Rovnako nesporné je, že oni sami ich v plnom rozsahu uspokojiť nedokážu. Hoci je miera a charakter pomoci, ktorú ako jednotlivci vyžadujú, rozdielny, pre zdravých je jej poskytovanie nezriedka iba nepríjemnou povinnosťou. Navyše, ide o vynaložené úsilie, ktoré primerane neocení jeho príjemca ani spoločnosť. Neraz sa preto možno stretnúť s tvrdením, že zdravotne postihnutí chcú priveľa, no dávajú primálo. Osobitne to platí vo vzťahu k tým z nich, ktorí trpia primárne deficitom v oblasti intelektu. Ak sa k nemu pridruží ešte i viac či menej výrazný nedostatok (alebo dokonca nedostatky) zmyslový či telesný, otázka: „Čo môže takýto človek dať spoločnosti?“, zaznieva o to naliehavejšie.
Myslím si, že odpoveď nestora čs. detskej psychológie, ktorú som si zvolila za motto svojej práce, je naozaj výstižná. Jej hĺbku a nadčasovosť som sama pochopila iba nedávno. V októbri a v novembri roka 2006 som totiž mala tú česť stráviť poldruha mesiaca ako praktikantka medzi žiakmi a pedagógmi Špeciálnej základnej školy na Dúbravskej ceste 1 v Bratislave. Hoci to nebol môj prvý kontakt s mentálne a viacnásobne postihnutými (už predtým som pôsobila ako dobrovoľníčka v inštitúcii chráneného bývania v Klosterneuburgu neďaleko Viedne), až vďaka „tým z Patrónky“ mi ich svet prirástol k srdcu. Azda nebude prekvapením, že práve o skúsenosti tam nadobudnuté a zážitky tam prežité formovali (a reformovali) môj postoj k mentálne a viacnásobne postihnutým.
...