Chyby pri zapamätávaní

Ľudská pamäť, ako sa empiricky a aj experimentálne ukázalo, je do určitej miery nespoľahlivá. Procesy, ktoré prebiehajú v ľudskej pamäti, pri zapamätávaní a vyvolávaní spomienok, sú zložité a len do istej časti prebádané. Sila zapamätávania závisí od kódovania a ešte aj ďalších okolností, ako sú trebárs citové väzby a pod. V niektorých situáciách sa ľudská pamäť správa až nedeterministicky z pohľadu našej aktuálnej úrovne poznatkov. Ukázalo sa, že chyby ľudskej pamäte môžeme rozdeliť na dva typy. Buď si nevieme na niečo spomenúť, alebo, naopak, spomenieme si na niečo, čo sa nikdy nestalo. Prvá chyba závisí od kvality kódovania, aktuálnych vnútorných (nálada) a vonkajších podnetov (asociácie ku podnetom v okolí) a prípadne aj od dôležitosti (ale tento faktor často nie je braný do úvahy), akú má pre nás vec, na ktorú sa chceme rozpamätať. Zaujímavý fakt je, že relatívne často sa ľuďom stáva, že si nevedia spomenúť a po čase, keď nevenujú svoje úsilie rozpamätávaniu, sa im podarí spomenúť si na žiadanú vec. Druhý typ chyby je false memory, teda v preklade nesprávna pamäť, niečo, čo sa nestalo a my si to predsa pamätáme. Otázka znie: ako sa dostala informácia do pamäte, keď nebol na to priamy vonkajší podnet (teda napr. udalosť sa nikdy nestala)? Verí sa, že ľudská pamäť može byť ovplyvňovaná až deformovaná očakávaním (či už svojím alebo niekoho iného), emóciami, presvedčením a názormi iných ľudí, nedorozumením, prípadne skomolením (chyba v komunikácii) a vlastnými túžbami. Tieto pozorovania viedli k otázkam, čím je spôsobená false memory, a teda ako ju “umelo”, resp. úmyselne vyvolať.
Nie príliš obľúbený, ale známy Dr. Paul Joseph Goebbels tvrdil, že “Tisíckrát opakovaná lož sa stane pravdou” a zdá sa, že nebol až tak ďaleko od pravdy. Hypnóza a opakovanie vymysleného faktu môže viesť ku strate istoty pri rozlišovaní, čo je skutočné a čo nie. Pri experimentoch krátkodobej a dlhodobej pamäti sa ukázalo, že opakovanie je najsilnejšia metóda ako si niečo zapamätať. Takže dospeli sme k hypotéze, že opakovanie má vplyv na vytvorenie false memory.
Vyskytol sa názor, že proces vyvolávania spomienok obsahuje aj rekonštrukciu faktov, ktorá može byť ovplyvnená subjektívnymi faktormi. Príklady na podopretie tejto hypotézy sú: deformácia rozmerov (spomienky nadobudnuté ako malé dieťa možu obsahovať predmety, ktoré sa zdali veľké a teraz sa zdajú malé), zamiešanie úrovne chápania do rekonštrukcie (malé dieťa vidiac bezdomovca spať pod kríkmi si môže mylne myslieť, že ide o mŕtvolu, čo môže viesť ku traumatickým spomienkam). Subjektívny faktor može byť až taký silný, že spomienky možno rozdeliť na bežné a traumatické. Traumatické spomienky su často silnejšie ako bežné, t.j. sú hlbšie zakódované.
Poďme však od začiatku. Najskôr si povieme, ako to s pamäťou a samotným zapamätávaním vlastne je.