Ciele a základné metodické nástroje finančnej analýzy

Teória ekonomickej analýzy vymedzuje určité znaky a zásady, ktoré charakterizujú analytické metódy. Tieto znaky a zásady sa opierajú o dialektickú podstatu rozborovej činnosti - všetky javy nie sú nemenné, dané, ale podliehajú zmenám a neustálemu vývoju. Nie je možné statické chápanie účinku miery určitého javu vo forme absolútnej alebo relatívnej veličiny, okamžikového hodnotenia a statickej bilančnej vyjadrovacej skladby.
Vývoj v podnikovom systéme je ovplyvňovaný prostredím a opačne pozorujeme jeho spätné ovplyvňovanie prostredia. Z toho vyplýva, že podnik je určitý systém, ktorý sa skladá z prvkov, ktoré sú medzi sebou v interakcii a zároveň sú v interakcii so svojím okolím. Kauzálne vzťahy medzi javmi a predmetmi môžeme pochopiť do hĺbky len vtedy, ak ich skúmame dialektický, čiže vo vzájomnom pôsobení príčin a účinkov.
Pri uplatnení kauzálneho prístupu v rozborovej (analytickej) činnosti sa musia brať do úvahy určité obmedzenia:
• Kauzalita je len jednou z foriem vzájomnej závislosti a podmienenosti javov objektívnej reality. Nie je teda jediným vzťahom a bolo by chybou snažiť sa všetky vzťahy v ekonomike redukovať na kauzálne (aj keď redukcia je niekedy účelná a použiteľná).
• V praktických riešeniach dochádza k zjednodušeniu kauzálneho vzťahu v tom, že sa spravidla predpokladá jednostrannosť vzťahu medzi príčinou a účinkom (aktivita príčiny a pasivita účinku), aj keď existujú vzťahy opačné.
• V praktickej hospodárskej činnosti sa stretávame s príčinou a účinkom ako s viac-menej spojitým komplexom javov. Predstava o jednej elementárnej príčine a jedinom účinku je značnou abstrakciou. Ak prijmeme predstavu plurality príčin, tak z toho logicky vyplýva záver o rôznej úrovni, intenzite i smere pôsobenia jednotlivých príčin i o ich rôznych vzťahoch.
• Medzi príčinou a účinkom môže uplynúť určitý časový interval, v priebehu ktorého sa môže medzi ne zaradiť rad náhodných okolností, ktoré skresľujú čistý vzťah medzi príčinou a účinkom.