Dobro a cnosť

„Každé umenie, každá veda, podobne i praktické jednanie a záver smeruje k nejakému dobru, preto bolo správne vyjadrené, že dobro je to k čomu všetko smeruje.“ ( Aristoteles, Etika Nikomachova, 25). Väčšina ľudí chce svojim správaním, konaním dosiahnuť dobro. Č už pre seba, svojich blízkych alebo len tak nezištne niekomu neznámemu.

Od začiatku existencie si ľudstvo kladie otázku prečo žiť? Podľa Aristotela je týmto cieľom dobro ako blaženosť - čo možno pretlmočiť asi ako dobrý život, vyjadrený život. „Dobro je niečo človeku vlastné a od neho neoddeliteľné (Aristoteles 1979,23). Sú tri základné charakteristiky dobra: najvyššie - pretože si ho želáme samo o sebe a nie pre iný účel, potom je to dokonalé dobro - teda také, ktoré je hodné úsilia samo o sebe, ktoré je samo o sebe hodnotou a posledné dobro je sebestačné - čo znamená, že je tým, čo samo o sebe robí život žiadúcim, bez odvolávania sa na nejaký ďalší cieľ alebo hodnotu. Podľa Aristotela blaženosť - dobrý život nemožno dosiahnuť inak, ako príslušnosťou k obci (polis), Aristoteles tvrdí, „ človek je svojou prirodzenosťou určený pre život v spoločnosti.“ (Aristoteles 1979,28) Podľa Aristotela nadobudnutie cnosti nestačí na to, aby sa človek stal blaženým, nemožno ho dosiahnuť inak ako aktivitou.