Etika podľa Aristotela

1.Základné pojmy
Preklad Aristotelovho používania pojmu ETHOS, ÉTHOS. Mohli by sme povedať, že používa tieto pojmy objektívne (ethos – zvyk, zvyklosť, mrav, spôsob ) a subjektívne (éthos – mravná povaha, povaha, stav, myslenie, spôsob myslenia ). Základný pojem éthos obsahuje napätie, ktoré prejavuje dvojakým chápaním etiky:
1. „objektívne“ je zameraná na mravy a zvyky, ktoré platia v polis, preto je súčasťou politiky
2. „subjektívne“ ako chápanie, zmýšľanie – tento spôsob prekladu pojmu nás vedie k chápaniu, podľa ktorého sa etika vzťahuje k človeku, jeho chovaniu a jednaniu. V tomto zmysle je etika ľudskou filozofiou. Vytvára tak základný vzťah človek – občan.
Aristotelove dvojaké chápanie etiky je v ďalších dejinách určujúce. Pre Aristotela je oboje nedeliteľné: človek je občan. Preto neskôr rozlišuje individuálnu a sociálnu etiku. Úlohou etiky je teda skúmať, ktoré z mnohých mravov panujúcich v polis a z mnoho možných postojov človeka sú dobré a ktoré zlé. Etické skúmania slúžia k tomu, aby sme sa stali dobrými. Jeho cieľom nebolo zostaviť zákon, alebo merítko pre chovanie; pýta sa či medzi mnohými cieľmi ktoré si človek kladie alebo môže klásť možno nájsť taký, ktorý by mal tú prednosť, že by sme namiesto neho nechceli iný, vyšší cieľ. Týmto vzťahovaním sa na skutočné bytie a úsilím o jeho dosiahnutie dosiahla Aristotelova etika takú konkrétnu formu, ako sa neskôr podarilo dosiahnuť iba veľmi zriedkavo.
Aristotelovu etiku možno nepriamo považovať za jednu z etáp predchádzajúcich vývoju konzekvencialistického, presnejšie vyjadrené utilitaristického myslenia a to predovšetkým cez jej hedonisticko-eudaimonistické črty.