Historický vývoj hudobných nosičov

Prvé zariadenie určené na zaznamenanie zvuku sa nazývalo fonograf. Prvý skúšobný laboratórny fonograf mal pochopiteľne veľa nedostatkov. Predovšetkým sa záznam robil do cínovej fólie, napnutej na mosadznom valci. Záznam bolo možné reprodukovať iba raz. Prehrávací hrot bol síce odlišný (guľatý) od záznamového hrotu (ostrý skosený kužeľ), ale membrána (diafragma) bola tuhá a kládla cínovej fólii veľký odpor. Často sa stávalo, že sa cínová fólia pri manipulácii roztrhla. Valec bol priamo spojený s kľukou, ktorou bolo nutné ručne, veľmi pomaly točiť. Napriek tomu, že bol na hriadeli umiestnený veľký zotrvačník, dochádzalo vplyvom kolísania otáčok a rýchlosti, ako pri zázname, tak aj pri reprodukcii ku skresleniu. Pretože za chodu prístroja záznamová alebo snímacia hlava stála a pohyboval sa valec (u neskorších, sériovo vyrábaných modelov to bolo naopak), bolo nutné po každom prehraní zľava doprava valec „pretočiť“ zase na začiatok. Reprodukovaný hlas znel veľmi ostro. Membrána bola málo citlivá najmä k sykavkám, a naopak veľmi zvýrazňovala znelé spoluhlásky, predovšetkým „r“. Vzhľadom k tomu, že prístroj nedokázal zaznamenať vyššie harmonické kmitočty, zneli samohlásky nezreteľne.