Inkvizícia: Prenasledovanie čarodejníc

Povery majú takú istú históriu ako ľudstvo samo. Viera v kúzla, v nadprirodzenú moc a nadprirodzené vlastnosti niektorých ľudí bola rozšírená už v prvobytnej spoločnosti i v staroveku. Takíto ľudia boli všeobecne vážení a niekde im prisudzovali božské vlastnosti. Predpovedali budúcnosť, hádali, uzdravovali, asistovali pri božích súdoch, zrejme len preto, že ľud veril v ich nadprirodzené vlastnosti, veril, že sa stýkajú s božstvami.
Avšak v krajine, v ktorej národ veril v jediného Boha a kde sa veľmi starostlivo dbalo o to, aby sa nerozšírila viera v iného Boha alebo v nadprirodzené bytosti, nevyhnutne museli byť mágovia a čarodejníci prenasledovaní.

Bolo to tak napríklad u židov. V druhej a tretej knihe Mojžišovej sa píše: „Čarodejnicu nenecháš na žive! A muž alebo žena, ktorí by mali ducha čarodejného alebo vešteckého smrťou zomrú. Ukameňujú ich a ich krv padne na nich.“ Kresťanstvo teda malo čo zdediť.
Na jednej strane pokrstení pohania priniesli do lona cirkvi svoj pozitívni vzťah k veštcom a čarodejniciam, a na druhej strane cirkev so Starým zákonom prevzala židovskú nezmieriteľnosť voči pohanským poverám a mágií. Boj proti veštectvu a kúzelníctvu cirkev považovala za boj proti pohanským prežitkom.

Je však zaujímavé, ako sa tento boj v priebehu času menil a postupne zvrhol. Z triezvej mienky o čarodejníctve a bosorkách (iba klérus - kňazstvo malo byť očistené od pohanských zvyklostí - pod hrozbou exkomunikácie nesmeli vykonávať činnosť kúzelníkov, zaklínačov, astrológov či zhotovovať amulety) sa pod patronátom cirkvi vyvinula honba na bosorky, napriek tomu, že v ranom stredoveku bolo prísne trestanie povier cirkvi cudzie. (Rašla, str. 82 - 84)

V mojej práci inšpirovanej celým obdobím inkvizície a stredovekého zmýšľania ľudí, by som sa chcela zamerať na rozdiely v krajinách Európy, na mučenie, dôvody prenasledovania a takisto na známe Kladivo na bosorky.