Krajinomaľba (obraz krajiny)

S prvými prejavmi sa stretávame pomerne skoro, krajinu tvorí kulisa pozadie zobrazovaného deja.
V egyptskom, v krétsko - mykénskom a predovšetkým v rímskom maliarstve dochádza už k osamostatneniu krajiny ako celku. Zatiaľ čo v čínskom umení sa vyskytujú krajinomaľby až od 6. stor. V západných zemiach sa v stredoveku uskutočnil obraz ku spiritálnemu obsahu figurálnych výjavov a antické dedičstvo upadlo do zabudnutia. V súvislosti s novým záujmom o priestor a zmyslovo uchopiteľný svet vytvorili predpoklady pre nové poňatie krajiny, ktorá sa rozvíjala predovšetkým v nizozemsko - burgundskej knižnej a doskovej maľbe, kde sa od začiatku 15. stor. objavujú v pozadí obrazov krajiny jedinečného realizmu.
V nemeckej oblasti vytvoril Konrad Witz 1444 prvý skutočný portrét krajiny na svojom Ženevskom oltári. Leonardo da Vinci ako prvý spojil harmonicky človeka s prírodnou scénériou. Altdorfer namaľoval okolo r. 1522 prvý obraz krajiny bez figurálnej stafáže, prvenstvo v akvarele náleží Dürerovi. O ďalší rozvoj okolo r. 1600 sa zaslúžili maliari okolo Adama Elsheimera v Ríme, kde sa zrodil žáner ideálnej krajiny.
Claude Lorrain, Nicolas Pousin a i. vytvorili v 17. stor. heroickú krajinu s mytologickou stafážou.
K najbohatšiemu rozkvetu krajinomaľby však došlo v 17. stor. v Holandsku, kde napr. Jan van Goyen, obaja Ruysdaelovi i Rembrant maľovali krajinné motívy v rôznych denných i ročných obdobiach.
Nový vrchol dosiahla krajinomaľba v dobe romantizmu, predovšetkým v spirituálnych krajinách Caspara Davida Friedricha.
Impresionizmom vrcholí a zároveň končí vo svojej podstate renesančná koncepcia krajinomaľby ako výtvarného obrazu určitého výseku sveta.
...