Medzinárodná zmluva a jej postavenie s slovenskom právnom poriadku

Ústava ČSR z roku 1920 pomer medzinárodného a vnútroštátneho práva neupravovala. A možno hoci náuke tej doby nebolo cudzie presvedčenie, že obsah medzinárodnej zmluvy uverejnený v Zbierke zákonov má moc zákona vnútroštátneho práva, judikatúra najvyšších súdnych inštancií vyústila do opačného záveru a síce, že medzinárodná zmluva nie je ipso facto súčasťou vnútroštátneho práva, a je vždy treba, aby jej obsah bol včlenený do československého práva zvláštnym aktom zákonodárcu (dualistická prax).

V období 40.-80. rokov dualistická prax naďalej pokračovala. Ovplyvnenie ideologickými i politickými prostredkami viedlo až k „úplnému“ primátu vnútroštátneho práva, a to tak, že súdy odmietali aplikovať i medzinárodné zmluvy upravujúce postavenie jednotlivca. Treba poznamenať, že náuka i prax považovali publikáciu medzinárodných zmlúv iba za informatívnu povinnosť zákonodárcu. Absenciu ústavného pravidla, ktoré by priznávalo medzinárodným zmlúvam vnútroštátne účinky, nepovažoval zákonodárca za implicitný ústavný zákaz im takéto účinky priznať prostým zákonom, ale naopak za diskrečný titul, ktorý ho k poskytnutiu týchto účinkov zákonom zmocňuje. To viedlo v praxi k tomu, že do jednotlivých ustanovení zákonov boli vkladané klauzuly o prednostnej aplikácii medzinárodných zmlúv pred ustanoveniami zákona, ktoré tieto klauzule obsahovali.