Multinacionálne a transnacionálne korporácie a ich význam vo svetovej ekonomike

Zahraničné investície - sú jednou z foriem realizácie dlhodobého medzinárodného pohybu kapitálu, ktorý sa delí na:

1.) portfoliové investície - na základe ktorých ich vývozca neovláda ani neriadi firmu v zahraničí, a zo zahraničia mu plynú iba výnosy z kapitálu (úroky, dividendy, podiel na zisku atď.)
2.) priame investície- ktoré umiestňuje investor v zahraničí s cieľom získať kontrolu nad podnikom, do ktorého investuje zväčša na dlhodobom základe. Investor sa teda podieľa nielen na zisku firmy, ale i na jej vlastníctve v takom rozsahu, že ju môže ovládať, kontrolovať či riadiť.

Priame zahraničné investície je možné definovať viacerými spôsobmi. Podľa definície OSN sú to investície, ktorých základom je dlhotrvajúci vzťah a trvalý záujem subjektu so sídlom v jednej krajine (priamy investor) o subjekt so sídlom v inej krajine. Cieľom priameho investora je uplatnenie značného stupňa vplyvu na manažment podniku, ktorý má sídlo v inej krajine investora. Priama zahraničná investícia zahŕňa tak počiatočnú transakciu medzi dvoma subjektami, ako aj všetky nasledovné transakcie medzi nimi a pridruženými podnikmi.
Podľa U.S. Departmen of Commerce za priame zahraničné investície možno označiť všetky formy zahraničných spoločností, v ktorých vlastní americký občan, firma alebo skupina podiel 10% a viac. Definícia, ktorá vznikla pre potreby platobnej bilancie, hovorí, že priama zahraničná investícia je poskytnutie pôžičky zahraničnému podniku alebo kúpa vlastníctva v ňom, ak tento podnik je vo väčšinovom vlastníctve rezidentov investujúcej krajiny. Ako vyplýva z tejto i ďalších definícií, priame zahraničné investície nie sú len pohybom finančných prostriedkov, ale aj presunom manažmentu, skúseností, obchodného tajomstva, technológie, práv na používanie značky, know-how, marketingových stratégií a pod. Je pre ne typické, že sú spojené s určitým stupňom kontroly. Nie je presne určené, aký podiel vlastníkovi podniku zaručuje jeho kontrolu. Niekedy totiž ani 100-percentné vlastníctvo nezaručuje absolútnu kontrolu, ak sa firma musí podriadiť reštrikciám vlády hostiteľskej krajiny. Väčšina autorov však uvádza rozpätie 10% až 25% ako predpoklad pre zatriedenie investície medzi priame.