Právo na odpor a občianska neposlušnosť

Tradícia vzťahov medzi právom a morálkou má svoje východiská už v staroveku; už vtedy sa vytvorili základy duality prirodzeného práva a pozitívneho práva. Podľa Aristotela existujú princípy prirodzeného práva alebo prirodzenej spravodlivosti (fysei dikaion), ktoré sú univerzálne a nezávislé od mienky ľudí. Podistým týchto zásad a veky trvajúceho poriadku, ktorý kotví v mravoch spoločnosti, sa dovolávala Antigóna. Spravujúc sa mravom, nerešpektovala právny príkaz tébskeho kráľa Kreóna, ktorý zakázal pochovať jej brata Polyneika ako nepriateľa vlasti. za nerešpektovanie práva bola potrestaná zamurovaním zaživa do skalnej hrobky, kde si vzala život.

Konflikt medzi Kreónom a Antigónou je dodnes modelom rozporu príkazov práva a morálky a širšie, konfliktu dvoch povinností.

Prirodzené právo tvorilo dôležitú súčasť života spoločnosti 17. a18. storočia. V interpretácii Grotia a Puffendorfa sa dokonca prednášalo spolu s rímskym a kanonickým právom na európskych univerzitách. Renesanciu vzťahu práva a morálky a tým aj pozitívneho a prirodzeného práva prinieslo opätovne až 20. storočie prostredníctvom Norimberského procesu. Avšak ešte predtým otvoril novú kapitolu vzťahov práva a morálky Gándhí. Pre Mahátma Gándhího boli nespolupráca s Britmi, ako aj nenásilie základné súčasti jeho hnutia a filozofie, ktorú okrem iného vyložil v známom článku Doktrína meča v r.1920.