Princíp rozrušenia materiálu s vodným lúčom

Nízkotlakové vodné lúče boli prvý krát používaný pre ťažbu zlata v Kalifornii v r. 1852. Para a horúca vodná tryska bola použitá na začiatku rokov 1900 pre čistenie. V 50-tich rokoch minulého storočia , lesný inžinier Dr. Franz Normanský robil pokusy s rannou formou vodnej trysky. Vysokotlakové vodné lúče boli používané pre ťažbu v šesťdesiatych rokoch a následne ich začali využívať v priemysle na rezanie. Ale v technológii nepokračovali až pokiaľ v rokoch 1970 keď Dr. Mohamed Hashish vytvoril technológiu pridať brúsivá do vodného lúča. Brúsnu vodnu trysku (abrasivejets) bol prvý krát používaný v priemysle asi okolo 1980. Dnes rezanie vodným lúčom je neprekonateľný v mnohých aspektov rezania.

Schopnosť vodného lúča rozdeliť materiál spočíva vo vysokej rýchlosti a tlaku vody, ktorá je pretlačená cez veľmi úzku diamantovú (zafír, SK atď.) trysku. Na rozdiel od kovových rezacích nástrojov, vodný lúč nikdy sa neotupí a neprehreje obrábaný materiál.